When you feel down...

...head up!

Každý deň je iný ako ten pred ním a niektoré sú ťažšie ako iné, a niektoré, aj keď sú plné stretnutí s tými, ktorí sú vám najbližšie (a možno práve preto), sú tie najťažšie. Začiatok leta priniesol okrem veľkých nádejí trochu toho sklamania, ďalšie lekcie pokory a praktické cvičenie schopnosti zmieriť sa s cestou, ktorú nám vytýčil sám osud. A v tieto dni sa človek snaží o to viac nájsť čokoľvek, čo by ten rozochvelý kus zeme pod jeho nohami stabilizovalo, čo by mu vlialo kus energie do žíl a udržalo ho to na ceste za jeho cieľom. Aj v prípade, že vlastne nevie, čo a kde ten cieľ vlastne je.

A keď vás trápia existenčné otázky, zrazu nemáte chuť sa nimi zaoberať. Zrazu máte chuť niekam zmiznúť, ďaleko od rodiny, ktorá sa stále pýta na to isté, na to, na čo vy nemáte žiadnu odpoveď. A tak využijete toho, že rodičia majú teraz pre vás slabosť, požičiate si ich auto (a aby váš výlet bol eště o to viac ospravedlnený, odveziete ich ku kamarátom na chatu) a vydáte sa na miesto, ktoré, ako sa zdá, by v horúčave, ktorá zasiahla aj valašské vrchy, lesy a lúky, mohlo byť oázou kľudu a skryť vás v svojom tieni, keď sa vám žiada trocha si zabehať.

Pri svojich pravideľných výbehoch na vrch Královec vždy zasnene pozerám smerom na slovenskú stranu až k Vršatským bradlám. Ich dominantou je, hneď vedľa najvyššieho vrchu, Chmeľovej, zrúcanina hradu Vršatec. A tak, keď mám príležitosť, vydám sa práve tam. Autom prejdem kopec nad Nedašovou Lhotou a cez hranicu do Červeného kameňa, kde odstavím auto, a vydám sa štverať hore. Vzhľadom k tomu, že žltá značka sa mi tu a tam stráca, samozrejme sa celý pokus o beh skončí tým, že sa predieram lesom po chodníčkoch, kade vedia bežať iba srnky, nie amazonky s dierami a hlinou a lístím v topánkach. No ako aj vždy na svojich výletoch, držím si azimut, masív bradiel po ľavej ruke a chodník so značkou nakoniec nájdem. Síce už neostáva sila príliš bežať, veď kopec je to vonkoncom riadny, no letný podvečer a tieň lesa (a jedna malá studnička) mi stále dávajú chuť a silu ísť ďalej.

Konečne vyjdem z lesa a v sedle sa predo mnou otvorí výhľad, v aký som ani nedúfala.

Pri zastávke na fotenie sa na mňa síce lepia všetky lúčne muchy, no nedbám a idem ďalej, teraz dole kopcom, až pod hrad Vršatec.

Ako aj kedysi, vyberiem sa hore k zrúcaným múrom, no tentoraz, pretože ma nemá kto zaraziť, že to je hlúposť alebo nebezpečné alebo čo ja viem, vyšplhám na jeden múr dole a potom až celkom hore,

na ten najvyšší výbežok, odkiaľ je vidno do všetkých strán. Za sebou mám Chmeľovú a hrad a Vršatské bradlá,

o kus vedľa je Vršatské podhradie a otvára sa mi výhľad na Strážovské kopce a Malú Fatru.

Sedím a kúpem sa v príjemne hrejivých lúčoch večerného slnka.

Ďakujem.
Ležím a snívam.

Snívam, že raz sa o tieto 'tiniest moments of happiness' nebudem deliť len virtuálne, ale aj v 'real time'.
A modlím sa, aby z môjho života podobné momenty nikdy nezmizli.
A ak áno, potom nie na dlho.
A aby som si ich vedela nájsť kdekoľvek a kedykoľvek.
A aby som nikdy neprestala snívať.

Naspäť už to ide rýchlo, pred sedlom Chotúč sa posledný raz obzriem

a padám dole kopcom, až do Červeného kameňa.

Mám za sebou ďalší deň v rodnom kraji, na ktorý dúfam nikdy, ak len pre týchto pár momentov, nezabudnem.